Mikuláš Škuta: Jednoducho dobrý hudobník...

25.06.2004 - 13:38     od: pigi

Klaviristu, skladateľa a aranžéra Mikuláša Škutu (1960) označuje hudobná kritika za jednu z najvýraznejších interpretačných osobností mladšej generácie domácich hudobníkov. Na klavíri začal improvizovať už ako štvorročný-prvé muzikantské krôčiky pod odborným dozorom absolvoval v rodnom Komárne. Počas štúdií na komárnianskom gymnáziu účinkoval v rockovej formácii Gymnasium Hungaricum, v ktorej pôsobil ako gitarista. V rokoch 1976-1979 študoval klavír na bratislavskom Konzervatóriu u profesorky Alžbety Elanovej, v rokoch 1979-1984 potom ten istý nástroj na VŠMU u docentky u doc. Evy Fischerovej-Martvoňovej. V 84-om získal polročné štipendium v Paríži, kde študoval po vedením Claude Helffera, o rok neskôr sa stal štipendistom Slovenského hudobného fondu.

V roku 1990 založil spolu s gitaristom Andrejom Šebanom a basgitaristom Jurajom Griglákom formáciu Esh, ktorá sa v tom istom roku úspešne predstavila na Slovenskom jazzovom festivale v Žiline. V 1991-om spoluzakladal skupinu The Quartet (CD „Alice In Jazzland“; Opus; 1992), v ktorej pôsobil po boku trúbkara Juraja Bartoša, bubeníka Cyrila Zeleňáka a svojho kolegu z vtedy už neexistujúceho Esh bandu – Juraja Grigláka. V rokoch 1993 – 1996 sústredil svoje aktivity prevažne na zahraničie (nezanevrel však ani na domácu scénu – pamätné je napríklad jeho vystúpenie v skupine Jiřího Stivína v Moyzesovej sieni v Bratislave v roku 1993...). Ako člen sprievodných formácií rakúskeho huslistu Beniho Schmida ( Beni Schmid Group a Beni Schmid Obsession) absolvoval napríklad rozsiahle turné po Nemecku. Za spomenutie stojí určite aj spoločné vystúpenie s huslistom Didierom Lockwoodom v Salzburgu,ale tiež to, že pôsobil ako lektor improvizácie na Internationale Sommerkurse Klagenfurt–Viktring.

V roku 2002 založil rakúsko-slovenskú formáciu Miki Skuta Club (Miki Škuta – klavír, klávesy; Radovan Tariška - altsaxofón, Juraj Bartoš - trúbka, Gerald Preinfalk – alt – sopránsaxofón,. Edi Köhldorfer – gitara, Alex Deutsch – bicie a Peter Herbert – kontrabas) s ktorým sa , opäť s veľkým úspechom, predstavil aj na Bratislavských jazzových dňoch 2002. Ešte v tom istom roku uzrelo svetlo sveta jeho kritikou i poslucháčmi stále veľmi vysoko hodnotené CD „Identity“.

V minulom roku sa podieľal na prípravách eponymného debutového albumu Oskar Rózsa Sextetu (Oskar Rózsa – bass; Ľubor Priehradník – klávesy; Marcel Buntaj – bicie; Andrej Šeban – gitary; Miki Škuta – klávesy; Radovan Tariška – saxofón), s ktorým absolvoval dve úspešné vystúpenia v Košiciach a Bratislave, obe zároveň spojené s krstami titulu.

Začiatok tohoto roka zasvätil Škuta prípravám svojho najnovšieho štúdiového albumu, ktorý zároveň predstavuje vrchol jeho doterajšej umeleckej kariéry. Titul, ktorý v týchto dňoch uvádza na trh košické vydavateľstvo Hevhetia s.r.o. predstavuje jeho interpretáciu jedného z najvzácnejších a zároveň inštrumentálne najnáročnejších diel, aké boli kedy napísané pre klávesový nástroj - „Goldbergových variácií“ od Johanna Sebastiana Bacha (ktoré prvýkrát verejne predstavil už v roku 2001). A práve tie boli hlavnou témou nášho nedávneho rozhovoru, ktorý sme s Mikulášom Škutom uskutočnili krátko potom, ako začiatkom tohoto týždňa predstavil toto náročné dielo na pódiu košického Domu umenia.

Interpretáciu Goldbergových variácií možno nesporne považovať za veľmi prestížnu záležitosť. Zvládnutie interpretácie tak inštrumentálne náročného diela zároveň otvára hudobníkovi dvere sveta. Nemusí o sebe nič hovoriť, stačí, ak rozošle cédečko...

"Určite áno, i keď s týmto úmyslom som ten album nenakrúcal (smiech). V každom prípade Goldbergove variácie nehrá veľa ľudí - na Slovensku okrem mňa nikto, ešte menej sa ich podujalo toto dielo zaznamenať na nosič... Inštrumentálna náročnosť v tom nesporne zohráva svoju úlohu. Sám by som to musel zahrať ešte päť, desaťkrát, aby som si mohol povedať, že s tým kľudne môžem výjsť ´von´."

Mne osobne sa váš dnešný prejav javil byť veľmi presvedčivý. Aj tie najťažšie pasáže ste zvládali s neuveriteľnou ľahkosťou...

"...ale ešte by to mohlo byť lepšie. Nevravím, že som nebol v pohode, to nie... Dohromady som to hral asi štyrikrát, väčšinou v Bratislave a raz v jednom mestečku. To je ale veľmi málo. Pred časom som v Hudobnom živote natrafil na rozhovor so Sokolovom, jedným z navychytenejších súčasných klaviristov, v ktorom opisuje, že potrebuje desať koncertov na to, aby si skladba, ktorú naštuduje, získala nejakú vlastnú tvár. On sa totiž vraj polovicu učí priamo na koncerte... Tam totiž spoznávate skladbu úplne inak, ako keď cvičíte doma. V sále vládne iná atmosféra, človek sa úplne inak koncentruje, čo vám, takpovediac, ´vytiahne´ úplne nové rozmery daného diela. Poodhalí, čo môžete zahrať inak a podobne. Keďže, ako som spomínal, Goldbergove variácie som hral doposiaľ štyrikrát, de facto ich ešte vôbec neviem (smiech)."

Na interpretáciu Goldbergových variácií je však okrem inštrumentálnej zručnosti nepochybne potrebná aj vynikajúca pamäť. Keď si človek uvedomí, že 32 variácií je okolo hodiny dvadsať ´čistého´koncertného času...

"No vidíte, a podľa mňa to nie je vôbec také ťažké. Akurát mi to nikto nechce veriť (smiech). Jedna variácia - to je jedna, respektíve dve strany nôt, čo znamená, že ide prakticky o pesničky (smiech). A tých máte za sebou tridsať... Zahrať spamäti tridsať Bachových fúg, či prelúdií, by bolo pre mňa v každom prípade oveľa ťažšie. Osobne vnímam Goldbergove variácie fakticky ako jednu skladbu. Medzi jednotlivými variáciami, ako ste si mohli všimnúť, nerobím takmer žiadne prestávky. Jednu skončím a hneď idem na druhú."

Prednedávnom som pri browsovaní na internete natrafil na zaujímavú štúdiu Bachovej hudby a jej využití v rámci muzikoterapie. Konkrétne Goldbergove variácie boli doporučeným dielom pri liečbe porúch spánku...

"Žiaľ, žiaden človek, ktorý zažil Goldbergove variácie naživo mi zatiaľ nepotvrdili, že by tá muzika uspávala. Určite ale nejaké základy na to, aby pôsobila ukľudňujúco má. Ale to je dané tým, že sú to prosto variácie. To znamená, že ten harmonický základ sa v nich opakuje. Podobne, ako trebárs pri jazzových improvizáciách. Nehovoriac o tom, že každá variácia má časť a a časť b a tieto dve časti sa pravidelne opakujú."

Vo všeobecnosti ste považovaný za hudobníka so širokým poľom pôsobnosti. Aj keď väčšina vašich aktivít sa spája s klasikou, známe a vysoko hodnotené sú aj vaše výlety do oblastí jazzu, do experimentálnejších polôh, no takisto i sfér pop music. Spomeňme napríklad vaše niekdajšie pôsobenie v sprievodnej skupine Adrieny Bartošovej...

"Čo sa týka mojich aktivít v rámci popu, tam treba spomenúť ešte dve veci. Jednou z nich je príprava albumu pre jedného maďarského herca - môjho kamaráta (Attilu Kaszása pozn.red), ktorý je rodákom z Komárna, no vyše dvadsať rokov pôsobí v Budepešti. V roku 1996 vydal sólový album - normálne popové cédečko, na ktorý som mu skomponoval šesť skladieb. Mimochodom, na prípravách toho albumu sa autorsky podieľal napríklad i Gábor Presser, ako aj ďalší známi maďarskí hudobníci. To bola, myslím, moja prvá aktivita v tejto oblasti. Samozrejme, pokiaľ odmyslím bigbítovú kapelu, s ktorou som pôsobil ako gitarista ešte v období puberty (smiech). Mojim najnovším výletom do oblasti popu je príprava albumu pre jedného známeho slovenského interpreta, ktorého meno vám, žiaľ, zatiaľ prezradiť nemôžem, keďže som na to nedostal oprávnenie... Prosto, známy slovenský spevák chystá cédečko, na ktorom chce oprášiť svoje staré pesničky, avšak s novými aranžmánmi. No a ja to budem celé produkujem, nakrúcam nástroje, aranžujem... Malo by to výjsť už teraz v jeseni"

Vyhovuje vám aj tento štýl práce?

"Áno, veľmi."

Aj napriek tomu, že v rámci aktivít v oblasti pop music, využije hudobník ako vy iba malé percento svojho talentu..?

"Ja som sa do tých popových skladieb pustil trocha inak, než ako je tu zvykom. Na to prídete, keď si potom ten album vypočujete. Navyše som zistil, že ten nemenovaný hudobník nie len že veľmi dobre spieva, ale aj píše vynikajúce pesničky. Aj keď na scéne pôsobí už dosť dlho, iba málokto vie, aké skutočne dobré pesničky ten človek počas svojej kariéry skomponoval. Album, na ktorom pracujeme je vlastne výberom skladieb, ktoré síce vyšli v 70.-80. rokoch na platniach, no nikdy sa nestali hitmi. Jeden môj kamarát, ktorý v tých rokoch študoval v Prahe mi povedal jednu zaujímavú príhodu, ktorú osobne zažil. Keď tam vraj vtedy ten dotyčný spevák na svojom vystúpení začal spievať svoje známe hity, tak ho publikum vypískalo. Akonáhle však zaradil do repertoáru tie menej známe, trocha náročnejšie skladby, tak mu to ľudia ´zožrali´. Osobne to vnímam ako veľmi kreatívnu prácu, s neskutočne dobrodružnými zážitkami. Nehovoriac o tom, že pop je predsa len inak platený, ako klasická hudba - ako Goldbergove variácie (smiech)."

Napriek tomu si myslím, že čo sa týka vašich aktivít mimo rámec klasickej hudby, v tomto ohľade vás ešte nemožno považovať za veľmi vyprofilovaného hudobníka. Kam by ste sa zaradili vy sám?

"Pravdu povediac, sám neviem. Ak sa stane, že si sám sebe položím otázku, kto vlastne som, tak si poviem akurát tak, že dobrý hudobník. Nechcem, aby to vyznelo, že sa chválim, ale myslím, že je to tak. Pozrite, v 18. storočí vedel každý dobrý hudobník improvizovať, komponovať a v neposlednom rade aj dobre hrať. V 20. storočí sa na scéne objavili hudobníci, ktorí nikdy v živote nenapísali ani jednu skladbu, nevedia improvizovať... V súčasnosti je situácia taká, že je tu veľa skladateľov, ktorý zase nevedia hrať, respektíve nevedia dobre hrať. Vedia napísať dobré skladby, ale prosto nevedia hrať. Ale to je iba výsledkom dnešnej zrýchlenej doby, v ktorej jednoducho nie je čas zvládať dobre viac vecí odrazu. Ja som si však na svoju rozštiepenosť už zvykol a aby som bol úprimný, celkom mi vyhovuje. Spomínal som ten chystaný album nemenovaného slovenského speváka, v júli zase chystám spoluprácu s Oskarom Rózsom, Ľubom Priehradníkom a Robom Ristom v rámci projektu Barflies, do toho, pochopiteľne klasika... Som ale rád, že na ľudí táto moja rozštiepenosť nepôsobí nejako rušivo. Skrátka, že keď hrám Bacha, tak publikum, myslím, nezaujíma, že trebárs popri tom hrávam i jazz a podobne."

Nie je to ale tak trocha schizofrénia? Predsa len klasika, si vyžaduje úplne iný prístup, interpretačný i ´duchovný´, ako povedzme jazz...

"Chce to akurát určitý čas na ´preštelovanie´ sa. S podobným problémom sa potýka napríklad i jeden môj kolega - hudobník zo Salzburgu, ktorý na jednej strane pôsobí ako huslista v oblasti vážnej hudbu, no takisto je váženým, absolútne špičkovým jazzmanom. Spolupracujeme už desať rokov s tým, že máme plány na spoločné projekty aj do budúcnosti. Niektoré spoločné vystúpenia sme koncipovali tak, že prvú polovicu sme hrali klasiku a druhú jazz, no nedopadlo to veľmi dobre. Reakcie publika boli síce veľmi pozitívne, no my sme s tým neboli veľmi spokojní. Predsa len, jazzová hudba - to je úplne iný svet, vyžadujúci si odlišný štýl hry, zmýšľanie. Ako vravím, na to ´preštelovanie´sa je potrebný určitý čas, aspon deň, dva. Aj preto, pokiaľ to je možné, tieto žánre oddeľujem."

Ako vnímate svoju spoluprácu s mladšou generáciou hudobníkov, reprezentovanú osobnosťami ako Oskar Rózsa a podobne? Cítite sa byť doma aj vo svete výdobytkov modernej hudobnej techniky, všetkých tých syntezátorov, samplerov, efektov..?

"Ani tento svet pre mňa rozhodne nie je cudzí, veď som komponoval aj pre Barflies. Dokonca si myslím, že ani na albume Oskarovho Sextetu nevytŕčam... Inak robím, čo stíham. Syntezátor mám, myslím, veľmi dobrý. Doma nakrúcam normálne na hard disc recorder... Akurát s počítačom príliš nepracujem, maximálne tak v rámci nakrúcania v MIDI."

Nikdy ste neuvažovali o vlastnom projekte v takomto, zvukovo modernom duchu?

"Ale áno, už dlhšie plánujem urobiť spoločný album s Ľubom Priehradníkom, no všetko je to otázkou voľného času, ktorého veľa nie je. Chceli by sme to zrealizovať iba v duu s tým, že by to bol dosť moderne znejúci projekt. To znamená aj s využitím samplov a tak."

V určitom období ste väčšinu svojich hráčskych aktivít sústredili na zahraničie. Dokonca i koncertný program k vášmu albumu Identity ste premiérovo predstavili na koncerte vo Viedni... Možno aj z toho dôvodu ste pre mnohých tunajších poslucháčov de facto neznámou persónou, respektíve známou len v určitých kruhoch...

"Určite je to škoda a mrzí ma to, ale takto sa to prosto vyvŕbilo. Do roku 1989 som jazzovú hudbu pred slovenským publikom vlastne vôbec nehral. Od toho 89-ého do roku 1992 som zase naopak hrával v celku dosť. Počas toho obdobia vzniklo napríklad cédečko The Quartet..."

Istý čas ste takisto pôsobili po boku Andreja Šebana, v rámci formácie Esh...

"Áno, to bol projekt v rámci ktorého som si prizval ku spolupráci Andreja a Ďura Grigláka. Hrali sme spolu asi rok, potom si Andrej založil Ash Band. Ako som spomínal, hral som v tom období naozaj veľa, no aby som bol úprimný, v istom momente ma to jednoducho prestalo baviť. Jazz na Slovensku funguje na princípe klubových koncertov - jazzové štandardy a tak. Ja som sa ich síce učil, hrával ich, no nie je to moja parketa. Mne to klubové hranie totiž tak trocha pripomína šport.. Zhodou okolností, v období, keď ma už prestalo baviť hrávať po kluboch štvorhodinové koncerty za dvestokorunový honorár, stále tie isté štandardy, mi došla pozvánka na vystúpenia do Rakúska. Tam som sa zoznámil s veľmi zaujímavými ľuďmi, kvalitnými hudobníkmi, s ktorými som v priebehu nasledujúcich rokov odohral skutočne krásne koncerty, vo veľkých sálach... Odrazu som zistil, že s jazzovou hudbou sa dá aj ´normálne´ koncertovať, nie iba hrávať po kluboch. Program Identity sa mi tam podarilo predať, takže z toho vzišlo niekoľko veľmi dobrých vystúpení. Potom ma však akosi prepadla lenivosť a nerozoslal som nahrávky organizátorom festivalov, na ktorých som eventuálne mohol vystúpiť Dokonca sa mi vtedy ozval nejaký manažér, ktorý nasľuboval hory doly, že vybaví fantastické koncerty, no nakoniec z toho nič nebolo...V súčasnosti už síce v Rakúsku nekoncertujem tak často, no občas tam ešte nejaké príjemné vystúpenie absolvujem. Tento rok, v novembri plánujem spoločné vystúpenia s troma huslistami - Benim Schmidom, s ktorým hrávam už desať rokov, Didierom Lockwoodom a Markom Feldmanom v Salzburgu a Linzi. To sú pre mňa úplne iné zážitky, skúsenosti..."

Vnímate rozdiely v spolupráci s domácimi a zahraničnými hudobníkmi. Osobne mám pocit, že u nás vládne medzi hudobníkmi oveľa väčšia, občas až ´nezdravá´rivalita...

"To je dané tým, že kultúra v západnej Európe funguje na medzinárodnej úrovni, zatiaľ čo mi sme voči okolitému svetu ešte stále dosť uzavretí. Ak sa aj niektorému z tunajších hudobníkov podarí dostať za hranice, tak je to skôr náhoda, ako pravidlo... Západní hudobníci musia tým pádom automatický podávať vyšší štandard, čo možno vnímať nie len na inštrumentálnych výkonoch hudobníkov, ale i na samotných kompozíciách, ktoré musia byť urobené tak, aby ich potom mohli predať ako vo Francúzsku, Taliansku, či Nemecku. Zatiaľ čo u nás to všetko stále funguje iba tak lokálne. Napriek tomu tu však máme veľa vynikajúcich hudobníkov. Žiaľ, v tunajších pomeroch ešte nie je obvyklé, aby muzikanti program, ktorý pripravia, išli automaticky predstaviť do Maďarska, či do Nemecka. Skrátka za hranice. Navyše tým, že tunajší hudobníci nie sú priamo konfrontovaní s medzinárodnou konkurenciou, panuje medzi nimi - nechcem použiť slovo ľahostajnosť - ale skôr taká pohoda."

...že im nemá kto dať, takpovediac, ´poza uši´...

"Áno, i keď musím povedať, že minulý rok som si prvýkrát zahral s Martinom Valihorom, u ktorého je už cítiť ten ´západný´prístup k hudbe. Ono ho je ale na druhej strane cítiť takisto u Oskara, ktorého považujem za skutočne veľmi talentovaného hudobníka.. Ako však vravím, chcelo by to dať dokopy nejaký skutočne dobrý program a ten potom predstaviť na zahraničných pódiách. S podobným problémom som sa však potýkal svojho času aj ja, ešte s The Quartetom. V istom období sa rysovali slušné vystúpenia v Česku, dokonca sme tam mali urobiť aj cédečko. Myslím, že sme tam mali pred sebou celkom slušnú perspektívu, oveľa väčšiu, ako tu. V určitom momente však začali v kapele prevládať názory, že hrať po tunajších kluboch, za tých spomínaných dvesto korún bude stačiť... Nakoniec sme sa ale k cédečku predsa len dopracovali. Celý náklad, ktorý predstavoval nejakých tisíc kusov bol do roka, roka a pol síce vypredaný, no dodnes sme z toho nevideli ani korunu..."

Predpokladám, že v prípade Goldbergových variácií budú zo strany vašej, ako i vydavateľa ambície predstaviť projekt aj za hranicami štátov zo Slovenskom bezprostredne susediacich...

"Ale áno. Jano Sudzina z Hevhetie je absolútne jedinečný človek... Je normálne zázrak, čo všetko dokáže zorganizovať. Cédečko je už v Anglicku, kde je o jeho distribúciu záujem, čo možno prinesie aj nejaké koncerty."

Kde si ešte v dohľadnej dobe budú môcť poslucháči vypočuť vašu interpretáciu Godbergových variácií?

"O týždeň, 30. júna hrám Goldbergove variácie v šamorínskej synagóge. Deň na to tam vystúpi moja manželka so skladbou "Sonáty a interlúdiá" od Johna Cagea. Je to taký sedemdesiat minútový cyklus skladieb pre totálne preparovaný klavír, takže poslucháčom sa bude zdať, akoby počas koncertu počúval súbor perkusií... Následne na to ma čaká niekoľko ´Bachových´ koncertov. Kedy a kde ešte v dohľadnej dobe predstavím Goldbergove varácie, to momentálne netuším."

Možno až v Británii...

"To by určite nebolo zlé (smiech)."


Igor PETRUŠKA

Foto: Karol HATALA

späť

 

rozhovory

takto to počuje...

recenzie

koncerty

profily

diskusné fóra

 

---Reklama---

www.bubenici.com

----------------

(c) Box Network Ltd

NAJ.sk

Box network : Music.box.sk \ Cassovia \ Lakmuz \ Inzero \ Linka nádeje \ Pútnici
International sites: NewOrder \ Astalavista \ Mp3 box \ Linux \ DVD \ Code \ Eye \ Thrax \ Gameguru \ Blackbox \ Discussions \ Pixel32