|
|
|
Dáša Andrtová - Voňková : ``Sme iba také rádiá`` 13.07.2000 - 21:04 od: ludka Dáša Andrtová - Voňková, fenomenálna gitaristka, skladateľka a interprétka, jedna z najcharizmatickejších osobností alternatívnej scény, sa nedávno zúčastnila vynikajúceho folkového festivalu Košická pohoda, ktorý usporiadal v Rodošte šéf Klubu M Gabriel Horal. Pred jej vystúpením sme si sadli na kus reči:
• Nedávno ste sa opäť vrátili z Hanoveru, kam sú pozývaní naozaj tí najlepší. Čo ste tam, okrem koncertu, ktorý bol iste skvelý, zaujímavé zažili?
"Bohužiaľ sme nemali veľa času na pozeranie. Ale z toho, čo som videla, ma zaujal jeden grécky pavilón. Jednak tým, ako bol riešený architektonicky a jednak tým, čo mi hovoril - audiovizuálne."
• Čo vám povedal?
"Mala som pocit, že keby som bola trebárs z nejakej inej civilizácie, tak by som sa veľa dozvedela o kultúre alebo vôbec, o našej civilizácii."
• Zdá sa vám, že o nej viete málo?
"Priznám sa, že všetko v mojom osobnom - biologickom počítači zanesené nie je. Niektoré archetypy snáď áno, ale niekedy ich má človek možnosť otvoriť a potom sa objavia aj v práci, v pesničkách, ktoré robím."
• Ktoré otvárate často?
"Nedá sa to veľmi dobre povedať. Ale mám pocit, že ak človek niečo usilovne nejaký čas robí, dostane na to nejakú odpoveď. Nemám na mysli tú usilovnosť, keď človek cvičí dvanásť hodín denne. Ja to nerobím. Skôr si myslím, že kto cvičí, nástroj ničí. Je to skôr v nejakej filozofii."
• Aká je teda vaša filozofia?
"Ešte sa mi to nedarí úplne dodržovať, ale chcela by som byť v súlade s prírodou, neškodiť jej a byť jej súčasťou. Akou už vlastne som, ako všetci, ale nejak inak, ako by to malo byť. Potrebujeme zdivočieť v tom dobrom slova zmysle. Nebyť vydelení tou civilizáciou, ktorú sme si vytvorili."
• Ako žijete, ako bývate, čo robíte pre to, aby sa táto zem mala lepšie?
"To sú dosť silné slová. Myslím si, že veci sú jednoduché, teda mali by byť a ide napríklad o to, že keď vidím, že niekde v okolí vysychá strom, tak pôjdem a zalejem ho. Myslím, že všetko, čo pre to môžeme urobiť, je, ak to urobíme v malom kruhu, kde žijeme - doma, v rodine, v okolí. Nemusíme robiť heroické činy, o ktorých vie celá planéta. Lebo niekedy robíme také veľké činy, že tá planéta o tom vie poriadne - často to pociťujeme v zmene klímy a v iných zmenách, ktoré sa nám mstia za to, čo sme urobili tej prírode."
• Cítite, že to, čo dávate, sa vám vracia?
"Mám pocit, že áno. Sú koncerty, na ktorých sa podarí ľudí osloviť a vracia sa mi to v pozitívnom slova zmysle. Ľudia totiž poznajú, či ste na nich pozitívne naladený a či im chcete niečo povedať, dať zo seba. Ale každý deň nie je sviatok."
• Patríte k tým hudobníkom, na ktorých porekadlo ´Nikto nie je doma prorokom´ platí ako vyšité. Hudobný kritik Fukuo Hamasaka z JWIN v Tokyu o vás napísal: "Nemohol som uveriť, že na tomto svete existuje žena, ktorá hraje na gitaru celkom novým spôsobom, s ktorým som sa za 45 rokov pôsobenia ako hudobný kritik i gitarista nestretol...
"Vybrala som si dobrovoľne cestu, ktorá pravdepodobne neosloví 99,9 desatin percent ľudí. Ťažko môžem hovoriť o svojej muzike. To môže niekto, kto si ju vypočuje a povie, či ho to oslovilo alebo nie. Ale určite sa snažím do nej vkladať vnútorné posolstvo. Myslím si, že nerobím hudbu ako takú. To je tá hlavná vec. Snažím sa vyjadriť svoje pocity. A je krásne, ak sa niekto nájde a je ochotný si to vypočuť."
• V zahraničí spievate anglicky?
"V žiadnom prípade. Spievam materským jazykom... Práve pred dvoma dňami sme točili program, ktorý sa bude volať České legendy folku. Objavia sa tam moji kolegovia, ktorých určtie všetci poznajú: Jaroslav Hutka, Vláďa Merta, Ivana Homolová, Petr Ludka, Zuzana Michnová, Vlasta Třešňák, jeden z najvýraznejších osobností českého folku 70tych rokov... Práve som hrala, keď do miestnosti vošiel jeden človek. Bol to Kanaďan a potom mi povedal: ´Vôbec som nerozumel, o čom ste spievali, ale nevadilo mi to ani trochu, pretože som cítil posolstvo.´ No a je to fajn, ak moje vyjadrenie rovnako funguje na Eskimáka, Inda, na ktorúkoľvek dušu, ktorá je na tejto zemeguli. Lebo si myslím, že všetci sme rovnakí a niektoré veci nepotrebujeme prekladať."
• Tvoríte zo seba?
"Určite nie. To by som si vôbec nedovolila. Myslím si, že človek je taká prázdna nádoba, zberná anténa, ktorá je za určitých okolností schopná prebrať určité frekvencie, aj hudoné, jednoducho niečo, čo lieta okolo nás a je to v tom univerzálnom počítači. Ako inak by to mohlo byť... Mnohým ľuďom sa napríklad stane, že nevedia hrať na žiadnom hudobnom nástroji. Ja tiež neviem na viacerých... A často sa mi sníva, a myslím, že aj iným ľuďom, že hrá napríklad celý symfonický orchester úplne novú skladbu, ktorú by človek nevedel napísať do nôt. Ale v tej chvíli to tam je. Jednoducho si myslím, že sme také rádiá, zachytávajúce napríklad hudbu, ktorá bola už stvorená stvoriteľom niekde hore."
• Pamätáte si, kedy ste po prvykrát zachytili tú vlnu, že budete hrať?
"Keď som bola malá, nevedela som si predstaviť, žeby som robila niečo iné ako hudbu. Sem, tam namaľujem nejakú soštičku. Niekedy ma zaujímal aj tanec. Dnes už na to nevyzerám, ale ako dieťa ma ohromne bavilo vymýšľať si aj v tejto oblasti. A vidím, že to bola akási predpríprava na umelecké disciplíny. Ale musím povedať, že celý môj život bol v znamení iných prác. Desať rokov som musela upratovať domy a chodníky, pretože som inú prácu nemohla vykonávať z dôvodov, na ktoré som už dnes zabudla /politických - pozn. red./ a vôbec sa nimi nezaoberám. Dnes viem, že všetky skúsenosti i profesie, o ktoré by som za iných podmienok nikdy nezavadila, mi dali veľa. Aj v tom, čo robím i v celkovom postoji k životu. Takže si myslím, že vôbec nie je na škodu nejaké roky takzvane stratiť. Človek potom nájde úplne iné veci."
• Vrátim sa ešte k vašim snom. Keď vám to tam tak pekne hráva, zapamätáte si tú hudbu?
"Poviem vám jeden kuriózny zážitok, ktorý možno nebudete môcť vôbec zverejniť. O chvíľu pochopíte. Raz sa mi zdal veľmi výrazný sen. Až som mala z neho strach. Bola to taká zvláštna opera, v ktorej spievali božstvá. Stále vystúpilo jedno a zaspievalo svoju áriu, do toho samozrejme hrala muzika. Ale pamätám si, že sa mi po každej árii strašne zatočila hlava, akoby som bola v nejakej centrifúge. Pripadala som si ako v starom Grécku a vždycky tie prestávky, keď sa mi točila hlava, boli pre mňa deštruktívne. Až som si myslela, že to snáď ani neprežijem. Našťastie som sa zobudila. Ale dlho potom ma ten sen prenasledoval. Hudba z neho bola veľmi zvláštna a hlasy sýte. No a asi po piatich rokoch, keď sme išli s mojim kolegom v noci z koncertu, pustili sme si ako zvyčajne stanicu, kde dávajú klasiku. A naraz som počula ten svoj nočný koncert. Úplne som stuhla, mesiac vtedy svietil a ja som kolegovi povedala, že tá hudba je presne z môjho sna, čo som mu pred piatimi rokmi rozprávala a bála sa, že z toho umriem. V rádiu potom zahlásili, že ide o novú nórsku operu s názvom Mistérium. Takže tu je asi potvrdené to, že nórsky skladateľ usilovne pracoval na svojej novej opere a moja anténa bola tak nastavená, že som mu pozerala do nôt. Neviem, ako to naozaj funguje, ale keď niekto vymyslí na jednom konci planéty to isté, čo druhý na druhom konci, zrejme to bude zaznamenané v nejakom informačnom poli, ktoré okolo nás je. Čím som staršia, tým viac cítim, že to univerzum - ten Boh - naozaj všetko riadi svojim zložitým počítačom."
• Človek prežíva v každej chvíli niečo iné, resp. nadobúda iný pohľad na vec. Máte nejaké životné krédo?
"Bola som kedysi v Japonsku, kde sme navštívili jeden chrám. Nie som buddhistkou. Ale keď som vošla do chrámu, v strede stál ohromný Buddha. A ktosi mi povedal: ´Zapáľ si vonnú tyčinku a niečo si želaj´. No a tak som zapálila tú tyčinku, postavila sa pred Buddhu a povedala som: ´Neprajem si nič.´
Ďakujem za rozhovor
Ľudmila PAŇÁKOVÁ
|
|
späť
|
|
|
